Kto je na prvom mieste?

Táto téma ma sprevádza celý mesiac a prechádzam si ju v hlave z každej strany, obzerám si ju, rozmýšľam, analyzujem... A príde mi taká dôležitá, že ti o nej chcem povedať viac. O SVOJOM vnímaní toho, kto je v mojom živote na prvom mieste.


Bola som vychovávaná asi ako väčšina z nás. V usporiadanej tradičnej rodine sa kládol dôraz na to, aby som bola slušná, milá, úctivá a nekonfliktná... aby som bola "dobré dievčatko".

A ďakujem, mami a oci, vyrástol zo mňa skvelý človek :). Celý život som takto fungovala a myslela som si, že to je to najsprávnejšie, že takto si zaslúžim pozornosť, lásku, dobrého partnera, dobré zamestnanie, dobrých priateľov. A pomaličky som strácala svoju životnú energiu a raz som sa zobudila a zistila, že som vyhorená, unavená, vyčerpaná, že mi všetci idú na nervy, že sa mi nič nechce a nič ma nebaví. A čo som urobila? Nasadila som úsmev, fungovala ďalej a tvárila sa, že všetko je v poriadku a že mi vôbec nevadí, že vždy všetci na svoju otázku očakávajú "áno", že ma vôbec nerozčuľuje, keď nedostanem nikdy pochvalu a všetko je samozrejmosť, že ma baví pracovať od nevidím do nevidím, starať sa o domácnosť a ani nevedieť, čo ma vlastne baví.

A tak som si povedala DOSŤ! Všetci prežijú, ak poviem niekedy "nie", ak budem úprimná, unavená, nudná, tichá... ale ja neprežijem, ak niečo nezmením. A teraz by bolo krásne napísať, že po tomto uvedomení sa všetko zmenilo, mňa osvietilo a od piky som zmenila svoj život k lepšiemu :). Bohužiaľ, alebo vďakabohu, nebolo to tak. Musela som prejsť poriadnymi životnými skúškami, výzvami, turbulenciami, aby sa niečo naozaj zlomilo a toto vedomie, ktoré som nadobudla, mohlo nabrať reálnu podobu. Základ tam síce bol, ale trvalo roky, kým vstúpil do mojej reality.


Po veľmi ťažkom roku, kedy sa mi život otočil o 180°, som prišla na to, že vo svojom živote som na prvom mieste JA. Že ak nedám dokopy vzťah k sebe, žiadny iný vzťah nebude fungovať, s partnerom, synom, rodičmi... A tak som samu seba postavila na prvé miesto. Snažím sa žiť život tak, aby som bola šťastná, aby bol naplnený, aby som mala čas na seba, mohla si vypiť v kľude kávu, dať si beauty večer, ísť ku kaderníčke, do hôr, robiť prácu, ktorá ma baví, mať záľuby, ktoré ma tešia, dovoliť si púšťať k sebe hojnosť, nielen materiálnu, dovoliť si milovať a byť milovaná a veriť, že je to tak všetko v poriadku.


Nie je to ľahké, častokrát sa na tejto ceste strácam a schádzam z nej, ale už mám celkom dobrý zvyk vrátiť sa :). Lebo vždy, keď zablúdim, okamžite vidím na zmenách v mojom okolí, že toto nie je ok, že takto žiť nechcem, že som niečo zanedbala a teraz sa to odrazilo do môjho života v negatívnom svetle. Zistila som, že keď nie som v pohode a šťastná ja, nie je ani môj syn, ani pes, ani nikto okolo mňa a je dosť náročné so mnou v takom rozpoložení vychádzať a tráviť čas :D.


A aj teraz, keď nad tým toľko rozmýšľam a celou touto témou žijem, sa mi stalo, že som nieže zišla z cesty, ale rovno skočila do priekopy. Tento týždeň mi človek, na ktorom mi naozaj veľmi záleží, povedal, že sa správam, akoby som sa bála byť šťastná, akoby som si nevedela predstaviť, že to pre mňa môže byť dlhodobý stav. Keď som si uvedomila, čo mi vlastne hovorí, vybehli mi slzy, lebo ma odhadol lepšie ako ja sama. No, nie som osvietená a asi to je celoživotná cesta.

Neboj sa byť šťastná, sama so sebou, len pre to, že si, nemusíš si to nijakým spôsobom zaslúžiť. Neznamená to, že budeš sebecká a egocentrická trúba, znamená to, že ti rovnako ako na iných, záleží aj na sebe, pretože ak TY nemáš plný pohár a nie si naplnená, nemáš z čoho dávať ďalej... lásku, pozornosť, starostlivosť, radosť a pohodu. Neznamená to, že nemáš rada svojich blízkych, partnera, deti, priateľov. Znamená to, že sú pre teba natoľko dôležití, že im chceš ponúknuť to najlepšie zo seba.


Ak si teraz v očakávaní nového člena rodiny alebo už k vám pribudol a stala si maminou, verím, že je náročné a možno aj nepredstaviteľné posunúť seba pred svoje dieťa. Tiež som to tak mala. Tvoje bábätko ťa bezvýhradne potrebuje prvých pár mesiacov a aj to nie 24 hodín 7 dní v týždni. Ak ste na to minimálne dvaja, hodinku - dve v týždni si môžeš čítať knihu, ísť si zacvičiť, dať si kúpeľ, masáž alebo pokec s kamarátkami. Všetci si na to rýchlo zvyknú a stane sa to bežnou rutinou vášho života a tvoje dieťa s tým bude vyrastať, nebudeš ho musieť učiť, že maminka teraz potrebuje chvíľku pre seba. Mám na vlastnej koži (a dieťati) odskúšané, že keď sa naháňam, som nervózna, mám pocit, že nič nestíham, mysľou som stále niekde inde... najradšej by som to vytúžené dieťa postavila na ulicu s ceduľkou "DARUJEM" a rovnakú vec by najradšej urobilo ono. Vtedy nám to proste vôbec neklape a sme na seba ako psy. Keď som oddýchnutá, doplnila som si energiu a mala priestor byť sama so sebou alebo s niekým dospelým :), máme doma úplne inú atmosféru, energiu a náladu a zrazu mám aj viac trpezlivosti, lásky a nehy. A to moje vytúžené dieťa by som nevymenila za nič na svete, lebo zrazu poslúcha, nehádže sa o zem (50x za deň) a ochotne mi pomáha, keď ho poprosím.


Daruj si čas pre seba a maj sa rada, dopraj si... čokoľvek, čo ťa robí šťastnou a spokojnou. A nikdy pre to nemaj výčitky ❤.

94 views0 comments