Môj druhý pôrod bol iný :).
Iný ako prvý pôrod.
Iný ako som očakávala.
Iný ako som si naplánovala.
Iný ako som si vôbec dokázala predstaviť (a nielen ja, ale aj môj partner).
Naša dušička si vybrala vlastný príchod na svet a opäť raz som dostala pripomenutie od vesmíru, že najlepšie je nechať veci plynúť, dôverovať a nesnažiť sa nasilu ovplyvňovať a riadiť svoj život.
A ako to teda celé začalo…
Začala Veľká Noc a my sme vychystali staršieho syna na prázdniny k starým rodičom. Ideálny stav, myslím si. Teraz by som mohla porodiť, aby sme nemuseli riešiť babysitting, keď to celé vypukne. No namiesto začínajúceho pôrodu prišiel telefonát, že so synom idú na pohotovosť, lebo má veľké bolesti uška. Výsledok? Ďalší zápal stredného ucha.
Prvotnú paniku a “materské zatmenie mozgu” vystriedalo triezve uvažovanie. Je oňho postarané, videl ho lekár, je s ľuďmi, ktorých má rád a oni urobia všetko pre to, aby sa mal dobre. Nemusím zbrklo sadnúť do auta a s obrovským bruchom v termíne pôrodu utekať 2 hodiny za ním. Upokojila som sa a prijala situáciu tak ako sa udiala… aj keď úplne pokojná som nebola a volala som mu asi každú hodinu.
Na druhý deň ráno sme vstali, partner mi urobil raňajky a kávičku a zrazu som pocítila tlak v krížoch a nutkanie na toaletu. Po nej začali prichádzať vlny. Hovorím si: “Dobre, že som včera nikam nešla!”. Zatiaľ som to nijak neriešila, vedela som, že to môže trvať ešte dlho. Ale vlny sa stupňovali, začala som si ich merať a výsledok bol každých 6 minút približne minútová kontrakcia. A ja som ich už musela predýchavať opretá o stôl. To si už partner všimol, že niečo sa deje :).
Dobalila som posledné veci do kufra a keďže do pôrodnice náš čakala hodinová cesta, vyrazili sme. Cesta bola fajn, predýchavala som prichádzajúce kontrakcie. Chcela som si ešte vypiť kávu pred pôrodom a najesť sa, tak som donútila partnera zastať na benzínke. Musela som vyzerať komicky, keď som pri kávovare so zavretými očami zhlboka dýchala opretá o pult, kým sa mi robila káva :). Spokojne sme dorazili do Krompách, nahlásili sa na ambulancii a čakali na prijatie.
Pobyt v pôrodnici
Po vyšetrení bol verdikt otvorená na 4 cm, hrdlo skrátené na 1 cm, mám ísť ešte na CTG a potom rovno na nadštandardnú pôrodnú sálu, kde môžem byť vo vani, použiť pôrodné pomôcky, aromaterapiu a všetko, čo budem potrebovať, kým bude pôrod postupovať.
Na takzvaných “pásoch” som počula z vedľajšej sály ako nejaká žienka rodí. Mala som radosť a tešila sa, že o chvíľu tam možno budem už aj ja. Počúvala som jej stony a usmievala sa. Potrebovala som ísť na toaletu. Personál mi povedal, aby som chvíľku počkala, kým ju vydezinfikujú a tak som stála kúsok od pôrodnej sály a počula spomínanú ženu. To som už ale zachytila, že ona šťastná nie je, že je vyčerpaná a trápi sa. Zneistela som. “Nič to, nepripúšťaj si to, ty máš iný príbeh,” hovorila som si.
Kvôli prebiehajúcemu pôrodu ma nechali na presun na pôrodnú sálu čakať dlhšie. Pri rozhovore so setričkou som sa medzirečou opýtala, či už žienka porodila. Pri odpovedi mi prebehol mráz po chrbte. Rodila už 12 hodín, bola vyčerpaná, nevládala a pôrod nepostupoval. Zľakla som sa. Veľmi. A od toho momentu moje kontrakcie začali slabnúť. Ešte stále prichádzali, ale cítila som, že pôrodná činnosť sa spomaľuje a intervaly sa predlžujú.
Na pôrodnú sálu som nešla, ubytovali sme sa na izbe a do večera sa môj pôrod úplne pozastavil. Viem, že sa to stáva. Že práve stres, strach, syndróm bieleho plášťa… to všetko môže spôsobiť túto situáciu. A tiež poznám prirodzené techniky na znovuspustenie pôrodu.
Keďže partner bol ubytovaný so mnou, pustili sme sa do toho. Smiech, náparka, aromaterapia, bylinky, jemné dotykové masáže, tulkanie… No nič nezaberalo. Bola som čoraz nervóznejšia. Po 2 dňoch som si povedala, že bábätko si to rozmyslelo a ešte nie je čas a pýtala som sa domov.
Ide sa domov
Rozprávala som sa s mojou pôrodnou asistentkou aj s lekármi, či je to bezpečné a či sa stihnem vrátiť, keď sa pôrod opäť rozbehne. Traja lekári so mnou súhlasili, že nám bude lepšie doma. Ešte pred odchodom ma chceli skontrolovať, súhlasila som. A tu som mala jedinú nepríjemnú skúsenosť z pôrodnice.
Keď so mnou hovoril doktor, ktorý viedol vizitu, vlastne nehovoril so mnou, ale s personálom, vôbec na mňa nepozeral a oslovoval ma “ona”. Cítila som sa nepríjemne. Vyšetril ma a vyhlásil, že veď ja už rodím, len nemám kontrakcie, stačí mi pichnúť vyvolávačku a pustiť plodovú vodu (prasknúť plodové obaly) a do pol hodiny rodím. To sa vo mne všetko vzbúrilo a pomyslela som si, že tým pádom rozhodne nerodím. Podpísala som reverz a išli sme domov. Paradoxne, ešte v pôrodnici sa mi vrátili kontrakcie, ale boli nepravidelné a slabé.
Celý tento pobyt v pôrodnici a situácia, ktorá nastala, mala za následok, že som si prestala veriť a začala som sa strácať v tom, čo si želám. Nebola som si istá, či rozoznám, keď začnem rodiť a či správne vyhodnotím signály svojho tela. Musela som sa veľmi snažiť, aby som sa vrátila späť do svojej sily, opäť našla stratenú rovnováhu a zbavila sa vnútornej neistoty a nervozity.
Navyše, veľmi mi chýbal syn. Partner to všetko na mne videl a aj keď bol z toho nervózny, navrhol mi, že ak sa nič neudeje, cez víkend pôjdeme za ním. A tak sa aj stalo.
Cesta na Liptov
V sobotu sme vyrazili na cestu. Pre istotu sme všetko potrebné do pôrodnice pripravili do auta tiež a hurá za mojím dieťatkom. Strávili sme s ním peknú sobotu, vymojkali sme sa, vypusinkovali, vystískali a následne sme prežili ešte krajšie nedeľné doobedie. Bolo nádherné počasie, tak sme išli na dlhšiu prechádzku k Váhu a užívali si slniečko. Cítila som sa výborne.
Poobede okolo tretej sme sa vydali na cestu domov a po dlhom zvažovaní som sa rozhodla, že synčeka nechám ešte pár dní u starých rodičov. Keď sme boli asi pol hodinku pred odbočkou na Krompachy, začali prichádzať vlny. Zmerala som si intervaly a boli rovnaké, ako posledné 4 dni od odchodu z pôrodnice. Partner sa pýtal, či má odbočiť. Vravím, že nie, že sú to zase asi poslíčkovia a ak by sa kontrakcie zintenzívňovali, tak sa prinajhoršom hneď otočíme pri najbližšom zjazde z diaľnice.
Šťastne sme prišli domov a isľa som si dať teplú sprchu. Veľmi mi uľavila a moje telo sa upokojilo, vlny úplne ustali.
Prekvapenie na záver dňa
Sadli sme si k telke a vyberali film na večer. Túžila som si pozrieť niečo smiešne, ľahké, čo ma pobaví a voľba padla na Adama Sandlera, pri ktorého filmoch sa vždy nasmejem. O ôsmej sme si ešte zavolali so synom a zapriali si dobrú noc. Počas telefonátu sa kontrakcie vrátili. Rovnaké ako popoludní. Oprela som sa o vankúše pred sebou, pozerala film a predýchavala prichádzajúce vlny. Približne o 20:45 som išla na toaletu, cítila som, že ma preženie. A tam prišla prvá silná kontrakcia a o dve minúty ďalšia. Hovorím si: “Ok, asi chyba v systéme :). Doteraz vlny prichádzali každých 6-7 minút.”
Po toalete som si išla umyť ruky a v kúpeľni ma ďalšia kontrakcia ohla v páse, musela som sa oprieť o vaňu a zviezla som sa na kolená. Zavolala som partnera a hovorím mu, že predsalen sa asi dnes do tých Krompách otočíme. Kufre sme našťastie nechali v aute, tak som sa začala obliekať. Bola som prekvapivo pokojná a úplne sústredená na seba, dokonale som vnímala svoje telo a všetko, čo sa v ňom dialo.
Prešla som z kúpeľne len do chodby a s mikinou v ruke som sa s ďalšou intenzívnou vlnou zviezla na podlahu na štyri. Vlny začali prichádzať jedna za druhou, zložila som si pod čelo mikinu a vyhlásila, že Krompachy určite nestíhame, že ideme do pôrodnice v Košiciach.
Partner mierne znervóznel. Ja som predýchavala intenzívne vlnobytie a so silnejúcimi kontrakciami som si uľavovala už aj krikom. Bola som pred kúpeľňou, takže cez stupačku to musela počuť celá bytovka :D.
Partner na mňa začal kričať, prečo sa neobliekam, že musíme ísť. Ja som začala kričať tiež, že preto, lebo rodím! A vtedy som už vedela, že nestíhame ani pôrodnicu v Košiciach.
Tak to, čoho sa môj partner najviac bál a čo bola pôvodne moja prvá voľba, sa stalo realitou - BUDEM RODIŤ DOMA :)!
Inak, vieš, čo je zábavné? Že na našom prvom rande sme sa rozprávali o mojej práci a pôrodoch a vtedy som mu povedala, že ak by som mala ešte niekedy rodiť, tak by som chcela domáci pôrod :).
Neočakávaný domáci pôrod
Keď som si uvedomila, že bábätko je v pôrodných cestách a že do pár minút porodím, povedala som mu, aby zavolal sanitku. Chvíľku na mňa civel a potom sa opýtal, či vážne. Táto situácia mi prišla až komická a musela som sa zasmiať. “Áno, vážne, volaj.”
Pani na druhej strane linky tiež bola vtipná. Že si mám ľahnúť na ľavý bok a netlačiť. No reku, určite, keď cítim tlak a bábätko sa pýta von. Sanitku sme volali o 21:05. Dorazili o 21:20. Postavili sa do našej obývačky, kde som sa medzičasom presunula a oprela o gauč. Pozerajú na mňa a záchranárka hovorí: “No, počúvam.” Mysleli si, že idú iba na prevoz rodiacej ženy.
Tak im hovorím, že rodím (očividne :)). Odpoveď bola: “Prejdeme do sanitky a odvezieme vás do nemocnice. Čím sterilnejšie prostredie, tým lepšie.” Opäť som sa musela smiať. Reku: “Ja nikam nejdem, ja rodím, teraz!”
A v tom prišla obrovská silná vlna a ja som musela zatlačiť. V tom momente mi praskla plodová voda a doslova zo mňa vyletela ako vodná bomba na požiarnickom aute môjho syna (takú som mala asociáciu :D). Odpoveďou záchranárky bolo: “Tak teda rodíme tu.” A hneď si aj začali pripravovať veci a ona si sadla alebo skôr poloľahla za mňa. Vtedy povedala: “Len počúvajte svoje telo a všetko spolu zvládneme.” A ja som vedela, že je všetko ok.
Najbližšie minúty už boli veľmi skreslené. S druhým tlakom som pocítila, že hlavička zišla dole a bábätko sa korunkuje. Do detailu som pochopila, prečo sa ohnivý kruh volá ohnivý kruh a bola som v úžase, ako presne cítim, čo sa deje.
Partner bol po celý čas pri mne, pripomínal mi, aby som dýchala, nezadržiavala dych, držal mi hlavu, podával vodu medzi kontrakciami a dával neposlušné vlasy za uši. Sedel predo mnou na gauči a ja som sa oňho opierala.
Prišla ďalšia vlna, cítila som, ako sa hlavička posunula ďalej len o kúsok a vtedy som počula: “Volaj lekársku službu, bábätko je zaseknuté, má vpredu ručičku.” Strašne som sa zľakla, partner zbledol. Vedela som, že tu prakticky nie je nik, kto by nám nejak pomohol a že to musíme zvládnuť my dvaja sami, ja a bábätko. Prišla ďalšia vlna a po nej ostali všetci ticho, maximálne sústredení. Partner sa opýtal, čo sa deje. Záchranárka odpovedala, že hlavička je vonku. Stále som dole cítila obrovský tlak. Vtedy mi moje telo dalo viac času medzi kontrakciami nabrať sily, poriadne sa nadýchnuť a sústrediť sa na to jediné, čo bolo dôležité, RODIŤ. Chytila som partnera za tričko, podvihla som sa na kolená a keď som cítila, že prichádza silná obrovská vlna, dala som všetku svoju energiu do zatlačenia, posledného… a pocítila som, ako bábätko vyšlo von.
Filmový príchod môjho syna
“Odvolaj lekára, všetko je v poriadku,” počula som a už ma zaujímalo len jedno, moje dieťa. Približne o 21:40 sa narodil môj druhý syn, krásny, zdravý, úžasný, dokonalý, môj malý hrdina.
Nemali sme síce bonding, aký som si predstavovala, pretože záchranári nás chceli čo najskôr dostať do nemocnice, ale zvládli sme to, to bolo v tom momente pre mňa to najdôležitejšie. ZVLÁDLI SME TO NA PÁNA :)!
Záchranárka s partnerom zabalili bábätko a záchranár zatiaľ pomohol mne obliecť sa, obuť sa a prejsť si do sanitky. Tam som dostala svoj uzlíček do náručia a išlo sa. Veľmi milý záchranár mi ešte povedal, že za 10 rokov stihol doviezť do pôrodnice každú jednu, že som prvá, ktorú nestihol… tak sme sa zasmiali, že aspoň má storku pre kolegov :D. Druhýkrát v živote ma viezla sanitka so sirénami a ja som sa rozprávala so ženou, ktorá viedla svoj prvý pôrod a myslím, že bola viac spotená ako ja… vystresovaná určite. Dozvedela som sa, že je tehotná a toto je jedna z jej posledných služieb. Aký zázrak!
Prevoz do nemocnice, kde som nikdy nechcela rodiť
Partner bol v pôrodnici skôr ako my, stále sa bál, či sme obaja v poriadku. Už nás čakali. Syna zobrali hneď na vyšetrenia, či je všetko v poriadku a mňa prezrela gynekologička. Zhodou okolností to bola rovnaká, u ktorej som bola na UTZ na kontrolu prietokov.
Výsledok môjho domáceho pôrodu bol: žiadne vonkajšie poranenia, ale potrebujem pár vnútorných stehov, lebo bábätko ma zvnútra natrhlo tou zaseknutou ručičkou. Ešte ma čakal pôrod placenty. Práve som pocítila prichádzajúcu kontrakciu a bolo hotovo. Dohodli sme sa, že šitie skúsime bez liekov a ak by som to nezvládala, umŕtvia to. Síce s krikom (čo partner počul až na chodbu), ale dala som to. Nemôžem povedať, že to bolo nejak zvlášť bolestivé, skôr veľmi, veľmi nepríjemné. A medzitým prišla doktorka z novorodeneckého a povedala mi, že drobček je absolútne zdravý a v poriadku, len má nižšiu teplotu v dôsledku prevozu, ale že hneď ako ma došijú, prinesú mi ho aj s partnerom. Takže som šitie chcela mať čo najskôr za sebou.
Hotovo. Přešla som si na posteľ, dali ma do vedľajšej miestnosti, zavolali partnera a doniesli naše dieťa. Dostali sme hodinku spoločného času. Bola som unavená, vďačná, zamilovaná… a dokonale šťastná.
Po prevoze na izbu som si chcela pospať, ale z celého tohto zážitku a emócií som do rána nezažmúrila oko. Už mi bolo jedno, v akej som pôrodnici, bola som šťastná, že mám svoje dieťa pri sebe a na ničom inom mi už nezáležalo. V noci som v pohode zvládla toaletu a sprchu a ráno som už fungovala normálne bez bolesti, vnútorné stehy som vôbec necítila. Jediná bolesť, ktorú som pociťovala bolo zavinovanie maternice.
Tak, taký bol môj druhý pôrod
Úplne neočakávaný, prekvapivý a aj tak dokonalý. Boli sme pripravení asi na všetky možnosti okrem tejto :). Samozrejme, vystresovala som celú rodinu, hlavne babky a dedkov, ale ja som sa cítila ako hrdinka.
Nie preto, že som zažila takýto pôrod, ale preto, ako som to dokázala ustáť mentálne, ako som ostala pokojná a vedela som sa celý čas rozhodnúť správne pre mňa a moje dieťa, ako som si vedela presadiť to, čo bolo pre nás najlepšie, ako som prijala situáciu, ktorá prišla a nakoniec to, že som opäť našla svoju sebadôveru a absolútne som verila sebe, svojmu telu a svojmu dieťaťu.
Comments